"Izba bez kníh je ako telo bez duše." Marcus Tulius Cicero

Claire Bidwell Smith- Plávanie so žralokmi

29. dubna 2017 v 15:19 | K.C. |  Recenzie
Dlho som pokukovala po tejto knižke (aj kvôli obálke samozrejme). A tak som si ju raz požičala z knižnice.

Krátke sumárum:
Keď rodičom Claire Bidwellovej s niekoľkomesačným odstupom diagnostikujú rakovinu, má iba štrnásť rokov. Kým chodí do prvého ročníka vysokej školy, jej mama začína chradnúť. Claire si uvedomuje, že o ňu čoskoro príde.
Oporu hľadá vo všetkom - v chlapcoch, alkohole, cestovaní, anonymite veľkomiest. Nech však urobí čokoľvek, na pleciach nesie ťarchu sveta, v ktorom sa cíti osamelá. Jej skutočnými spoločníkmi sa stanú slová - knihy, denníky, listy, rodinné príbehy.
Osamelosť a zármutok netrápia iba ju, ale aj jej starnúceho otca. Ako začínajúca novinárka sa s ním vydá do strednej Európy, aby mu pomohla pátrať po jeho minulosti. Bude to posledná vzrušujúca udalosť v kronike ich trojčlennej rodiny.

Autorka pri písaní knihy prekonáva konvenčný prístup a ako okno do svojho života, bolestného, no zároveň aj povznášajúceho, používa päť známych fáz trúchlenia. Postupne sa približuje k nájdeniu pravidiel dedičnosti a toho, ako môžu ovplyvniť jej budúcnosť - ako ženy, manželky i matky.

Po prvé, treba povedať, že kniha je napísaná podľa skutočného príbehu autorky. Čiže tu vzniká sebareflexia, čo zbožňujem. Je to veľmi...depresívna kniha. Ten kto také nemusí, nech to nečíta. Ale naopak ten, kto trpí depresiou dlho, hlavne zo straty blízkej osoby, tomu by knižka mohla asi prospieť (ale pozor musí ju dočítať dokonca!). Autorka sa celú knihu vyrovnáva s chorobou svojej mamy, ktorá trpí rakovinou. Keď jej ju diagnostikovali, mala malá Claire len 14 rokov. Vieme si všetci predstaviť ako to dopadne na malé dieťa. A tak sa kniha stáva poprepájanou tínedžerskými prešľapmi, častým striedaním sexuálnych partnerov, alkoholom a dokonca i potratom mladistvej. Sú tu zakomponované kontroverzné témy zo života a človek má niekedy tendenciu súdiť hrdinku, ale ja si myslím, že všetky tieto veci si musela odžiť, aby prišla ku konečnému vytriezveniu zo smútku.

Celá kniha rieši smútok, jeho fázy a ako sa z neho dostať. Sme zvyknutí, že človek má smútiť maximálne rok, ale každý smúti inak a proces nápravy môže trvať aj desať rokov. To sa nám aj autorka snaží povedať, keď konečne začne plnohodnotne žiť a malá dcérka jej prinesie radosť do života. So smútkom sa dá žiť, dá sa prekonať, ale u každého prebieha inak a rozdielne dlho. Ale skracovanie si utrpenia nám nepomôže...budem citovať z knižky Na vine sú hviezdy: "Bolesť sa dožaduje precítenia." Neexistuje iná cesta, iná skratka.

Dobre, to som sa moc rozkecala o psychológii. Štýl písania autorky je celkom jednoduchý, príjemný, taký pre tínedžerov. Páčilo sa mi skákanie v deji, že raz sme čítali nejakú etapu z obdobia, keď mala Claire 18, raz mala 14 a raz 21. Ďalej je kniha delená na väčšie celky, ktoré sú nazvané podľa fáz smútku. Každá sa venuje inej myšlienke, inej fáze a super to dokopy sedí. Človeka to vtiahne svojou realistickosťou a prežíva úspechy i straty s hlavnou postavou. Mne sa kniha veľmi páčila.

Celkové hodnotenie: 72%

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama